Spomienka na Pala Brunovského

Profesor Pavel Brunovský, ktorý nás opustil pred týždňom, bol nielen skvelým matematikom ale najmä výnimočným človekom, plným životného elánu. Mal som tú česť prihovoriť sa na poslednej rozlúčke s ním.

Prvýkrát som Pala zaregistroval, keď som pred 30timi rokmi začal študovať na Matfyze. Ako študent informatiky som bol vtedy rád, že dynamické systémy a bifurkácie u pána profesora Brunovského nemusím absolvovať. Ani mi nenapadlo, že si budeme niekedy tykať a že spolu budeme príjemne tráviť čas pri športe a debatách.

Keďže som sa prisťahoval na Červený kríž neskôr, len z počutia viem o tom, že kamaráti odmlada sledovali jedného otca, ktorý za každého (naozaj každého) počasia jemne prihrbený a hlboko zamyslený kráčal hore Mudroňkou, aby potom zišiel do Mlynskej doliny. Chodieval zásadne pešo, akoby MHD neexistovala.

S Palom sme sa zoznámili cez jeho synov Paka a Tomina, ktorí zrejme po svojich rodičoch zdedili schopnosť vytvárať a udržiavať spoločenstvá skvelých ľudí. Hneď sme si začali tykať. Palo si potykal so všetkými, hierarchia pre neho neexistovala, vedomosti ani tituly pre neho neboli bariérou, na Tatačundri a výletoch bol jedným z nás.

Zblížili sme sa v posledných rokoch potom, čo sme si s manželkou kúpili bežky. Keď to Palo zistil, vymenili sme si telefónne čísla a odvtedy sme vďaka Palovi vedeli, kde sú vhodné podmienky na bežky a kde sa dá korčuľovať. Hranicu toho, čo je vhodné, mal Palo posunutú a tak sme bežkovali aj v zľadovatelých stopách, aj v krutých mrazoch, aj v snežení, aj v hmle a korčuľovali sme aj po pukajúcom ľade na Dunaji.

Palo bol na bežkách vždy prvý. Na rozdiel od nás si svoje bežky poctivo namazal, vyznal sa v snehu aj vo voskoch. Potom vyrazil svojim vycibreným štýlom, veď bežkoval už od roku 1952. Na bežkách som ho nikdy nepredbehol. Po bežkovačke, ktorá bol vždy dlhšia a náročnejšia než sme plánovali, nás v krčme dorazil svojimi spomienkami z dôb, o ktorých čítame len v knihách. Okrem iného to boli aj príbehy z počiatkov histórie informatiky na Slovensku alebo odporúčania na knihy.

No Palo nám nezvestoval len správy zo zimnej prírody v oblasti Malých Karpát a Dunaja ale aj novinky a tipy na dobré jedlo a výlety. Napríklad keď sme na Tatačundri prešli Silickú planinu, tak len spomenul, že vedľa nej je Plešivecká planina a tá je ešte krajšia. Alebo nás hravo bez navigácie viedol vedľajšími cestami okolo Wiener Neustadtu, keď sme išli autom bežkovať na Panoramaloipe. Na Brači sme zase vďaka Palovi vedeli, kde dozrievajú figy. A moruše v Murvici pooberal skôr, než sme stihli ráno vstať. Doteraz sme nestihli viaceré z jeho odporúčaní: ochutnať boršč v Rusovciach, tvarohové buchty v Častej alebo vybehnúť na Sakrakopec.

Neviem, či bol Palo skautom, no vo svojom živote sa vrhal do nových aktivít s detským nadšením bez ohľadu na svoj vek. Často s manželkou spomíname na lyžovačku v Telgárte na Tresníku, kde Palove kosti za nami hrkali na zjazdovke a vždy nás dobehol. Keď sme mu o tých hrkajúcich kostiach vraveli, smial sa na to. Jeho životný elán sme mu závideli a je pre nás doteraz inšpiráciou.

Dedo číslo 1. Toto tatačundrácke označenie a nápis na tričku nemohol dostať nikto iný než otec Paka a Tomina - hlavných spoluzakladateľov tejto výnimočnej akcie. Otec, ktorým im vštepil (alebo geneticky odovzdal), že spoločné chvíle otcov a detí v stanoch v slovenskej prírode sú krásne a nezabudnuteľné pre všetkých zúčastnených. Aj preto niekoľkokrát medzi nás v lete zavítal a aktívne čundroval aj po 80-ke.

Takto v týždni pred Vianocami sme zvyčajne s Palom a ďalšími vybehli na jeden deň s bežkami na Skalku. Presne pred rokom 19.decembra sme tam boli tiež. V piatok 21.decembra ideme na bežkách jeho obľúbenú Malokarpatskú hrebeňovku Pezinská baba - Rača a bude nám chýbať.

Ďakujeme, Palo. Si pre nás inšpiráciou a pre Tatačundristov Dedom číslo 1. Zbohom, Palo.


Palove články o bežkovaní a histórii informatiky na Slovensku

Počiatky bežkovania v Bratislave a v Malých Karpatoch
Začiatky počítačov na Slovensku