Profesor Pavel Brunovský, ktorý nás opustil pred týždňom, bol nielen skvelým matematikom ale najmä výnimočným človekom, plným životného elánu. Mal som tú česť prihovoriť sa na poslednej rozlúčke s ním.
Prvýkrát som Pala zaregistroval, keď som pred 30timi rokmi začal študovať na Matfyze. Ako študent informatiky som bol vtedy rád, že dynamické systémy a bifurkácie u pána profesora Brunovského nemusím absolvovať. Ani mi nenapadlo, že si budeme niekedy tykať a že spolu budeme príjemne tráviť čas pri športe a debatách.
Keďže som sa prisťahoval na Červený kríž neskôr, len z počutia viem o tom, že kamaráti odmlada sledovali jedného otca, ktorý za každého (naozaj každého) počasia jemne prihrbený a hlboko zamyslený kráčal hore Mudroňkou, aby potom zišiel do Mlynskej doliny. Chodieval zásadne pešo, akoby MHD neexistovala.
S Palom sme sa zoznámili cez jeho synov Paka a Tomina, ktorí zrejme po svojich rodičoch zdedili schopnosť vytvárať a udržiavať spoločenstvá skvelých ľudí. Hneď sme si začali tykať. Palo si potykal so všetkými, hierarchia pre neho neexistovala, vedomosti ani tituly pre neho neboli bariérou, na Tatačundri a výletoch bol jedným z nás.
Zblížili sme sa v posledných rokoch potom, čo sme si s manželkou kúpili bežky. Keď to Palo zistil, vymenili sme si telefónne čísla a odvtedy sme vďaka Palovi vedeli, kde sú vhodné podmienky na bežky a kde sa dá korčuľovať. Hranicu toho, čo je vhodné, mal Palo posunutú a tak sme bežkovali aj v zľadovatelých stopách, aj v krutých mrazoch, aj v snežení, aj v hmle a korčuľovali sme aj po pukajúcom ľade na Dunaji.
Palo bol na bežkách vždy prvý. Na rozdiel od nás si svoje bežky poctivo namazal, vyznal sa v snehu aj vo voskoch. Potom vyrazil svojim vycibreným štýlom, veď bežkoval už od roku 1952. Na bežkách som ho nikdy nepredbehol. Po bežkovačke, ktorá bol vždy dlhšia a náročnejšia než sme plánovali, nás v krčme dorazil svojimi spomienkami z dôb, o ktorých čítame len v knihách. Okrem iného to boli aj príbehy z počiatkov histórie informatiky na Slovensku alebo odporúčania na knihy.
No Palo nám nezvestoval len správy zo zimnej prírody v oblasti Malých Karpát a Dunaja ale aj novinky a tipy na dobré jedlo a výlety. Napríklad keď sme na Tatačundri prešli Silickú planinu, tak len spomenul, že vedľa nej je Plešivecká planina a tá je ešte krajšia. Alebo nás hravo bez navigácie viedol vedľajšími cestami okolo Wiener Neustadtu, keď sme išli autom bežkovať na Panoramaloipe. Na Brači sme zase vďaka Palovi vedeli, kde dozrievajú figy. A moruše v Murvici pooberal skôr, než sme stihli ráno vstať. Doteraz sme nestihli viaceré z jeho odporúčaní: ochutnať boršč v Rusovciach, tvarohové buchty v Častej alebo vybehnúť na Sakrakopec.
Neviem, či bol Palo skautom, no vo svojom živote sa vrhal do nových aktivít s detským nadšením bez ohľadu na svoj vek. Často s manželkou spomíname na lyžovačku v Telgárte na Tresníku, kde Palove kosti za nami hrkali na zjazdovke a vždy nás dobehol. Keď sme mu o tých hrkajúcich kostiach vraveli, smial sa na to. Jeho životný elán sme mu závideli a je pre nás doteraz inšpiráciou.
Dedo číslo 1. Toto tatačundrácke označenie a nápis na tričku nemohol dostať nikto iný než otec Paka a Tomina - hlavných spoluzakladateľov tejto výnimočnej akcie. Otec, ktorým im vštepil (alebo geneticky odovzdal), že spoločné chvíle otcov a detí v stanoch v slovenskej prírode sú krásne a nezabudnuteľné pre všetkých zúčastnených. Aj preto niekoľkokrát medzi nás v lete zavítal a aktívne čundroval aj po 80-ke.
Takto v týždni pred Vianocami sme zvyčajne s Palom a ďalšími vybehli na jeden deň s bežkami na Skalku. Presne pred rokom 19.decembra sme tam boli tiež. V piatok 21.decembra ideme na bežkách jeho obľúbenú Malokarpatskú hrebeňovku Pezinská baba - Rača a bude nám chýbať.
Ďakujeme, Palo. Si pre nás inšpiráciou a pre Tatačundristov Dedom číslo 1. Zbohom, Palo.
Palove články o bežkovaní a histórii informatiky na Slovensku
Počiatky bežkovania v Bratislave a v Malých Karpatoch
Začiatky počítačov na Slovensku
